Divotvorná bytosť! Chudobný, na cudzom rúchu sediaci, na cudzom oslovi sa nesúci, a predsa zrovna kráľovsky oslavovaný. Oslavovaný, pravda, len úbohým, chudobným zaznaným ľudom: farizeji i kňazské kniežatá len z ďaleka volali: „či nečuješ, čo ti kričia?“ A on sa dá oslavovať. „Ak budú títo mlčať, kamene budú kričať.“
To sa dialo chvíľu pred veľkým židovským sviatkom zvaným parasceve.
Štyri dni a nekonečná zmena. Hosanna zmenilo sa v desné „Ukrižuj.“
Úcta kniežacká v potupu lotrovskú. Syn Dávidov v buriča: Hosanna – Ukrižuj. Srdce rozrušujúce chápanie, a predsa ako súladne oni splývajú v dejinách kresťanstva. Svetlo tak rýchlo nenasleduje nočnú tmu, ako nasledovala zmena v zmýšľaní ľudu zvedeného pyšnými farizejmi, pokryteckými zákonníkmi a Kaifášom.
Po Kvetnej nedeli Veľký piatok, po oslave: krv. Po hore Olivetskej Golgota, Kríž! Tajomstvo všetkým vekov a celých svetov. Golgota: hraničný kameň medzi starým a novým vekom. Ježiš Nazaretský, záhada všetkých vekov. Svetlo, pravda a život. Láska, mier, nádej ľudstva.
Kto je ten Ježiš z Nazaretu? Čo je ten kríž? Čo znamenajú oné dve ramená tvrdého a ťažkého dreva? Kristus nebol obyčajným človekom, „on bol polobohom“ – tak končí neverec Renán svoj bohorúhavý spis.
Ako odvetu nám dáva na to ľud idúci z Golgoty, „vskutku Synom Božím bol tento!“ Už 19 storočí stojí pred svetom táto postava a ona je i dnes tak záhadná, tajuplná, ako pri jeho križovaní.
„Nič zlého neurobil. Ja na ňom nenachádzam žiadnej viny,“ kričí Pilát – a predsa „Ježiša ubičovaného, vydal, aby bol ukrižovaný.“ Toto je tá záhada.
Keď súdime niekoho, aspoň na oko ho za vinníka vyhlásime. – Pilát ale nie. „Čistý som od krvi tohto Spravodlivého,“ a predsa ho vydáva. Tisícdeväťsto rokov sa díva svet na kríž a na ňom visiaceho Spasiteľa a predsa sa rozlišuje, rozdvojuje, rozpolťuje. Milióny sa usilujú rozlúštiť túto Osobnosť a Ona predsa je tak záhadnou, ako bola na kríži. Po 19 storočí je rozdielnosť mienok o jeho osobnosti. Jedným: veriacim je Prorokom – ba viac ako Prorokom, je Alfou a Omegou, počiatkom i koncom proroctiev; Rénanovi je „polobohom!“ Devätnásť storočí sa ho usilujú ľudia aspoň napodobniť, obraz jeho v srdci si utvoriť a on „sa mení pred nimi.“ Kto ho v svetle viery nasleduje, tomu je On prameňom sily, štítom presvedčenia, brnením pravdy: Tým Kristus všetky klamné úsudky rozptýli a v prach volajú: „Kristus nebol obyčajným človekom.“
Kto v láske a pravde usiluje sa k nemu priblížiť, ten nájde to, čo svet tento dať nemôže… uspokojenie!
Milióny v prostote srdca sa mu klaňajú. Jeho postava stojí pred nami vysoko. Ona sa vznáša a uniká. Jeho tak, ako ho evanjelisti líčia, nikdy žiaden filozof, maliar, umelec, rečník, dosiahnuť nemôže.
Jeho perom, ani rečou, dlátom ani štetcom nedostihneme. Jemu prístupné je jedine srdce; srdce plné pokory, viery a lásky. A v tomto je tajomstvo Kríža, Golgoty, Krista.
On je veľký nielen neučenému Petrovi, Jánovi, Magdaléne; je on veľký aj vzdelancovi Pavlovi, učiteľom cirkevným, ba i tým, ktorí jeho božstvo upierajú.
Mnohí učitelia vychovali žiakov, ktorí ich dosiahli – ba aj prevýšili. Ale Ježiša nikto nedosiahol. On stojí nad svetmi, ba práve vládne nad svetmi. „Ježiša“ – ako hovorí Renán – „nikto nikdy nepredstihne.“
Sú i takí, ktorí poukazujú na Ježiša ako na veľkého človeka svojej doby. Snáď majú pravdu. Ale to nebolo jeho najvynikajúcejšou zásluhou. On vo svojom Božstve, vo svojej pravde nám svieti. Ježiš nebol výtvorom mudrcov svojej doby. Nie doba, ale on vplýval na dobu, pomery a osoby. Pravda: doba určuje osobnosť človeka. Na túto silno vplýva rod, miesto, okolnosti života. Krajina, zem, národ sa hlboko vrývajú do duše človeka, nechajú nezmazateľné stopy na jeho povahe i charaktere.
Jeho slávu, ba zrovna jeho Božstvo nezatieni kliatba Kaifášova, ako ho neodnesie uznanie Piláta. A hľa, pre nás tu sväté poučenie, keď volá „ó ľud môj, ó národ môj!“ Berte si z neho príklad!
On nezávisí na nikom. Nezvedie ho oslava ľudu, neodstraší hrozba zákonníka ani farizeja. Nepotupí tŕňová koruna a trstina, ako nepomýli plač synov a dcér jeruzalemských. Jeho nevinu uznáva aj lotor na kríži. „Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“
Teda ľud, skala, slnko, hroby sú dôkazom jeho Veľkosti a Božstva.
Teda pravdu Božiu ani kňazské kniežatá, ani Pilát, ani platený vojak ubiť nemohli – Ona preborila steny žulové spečateného hrobu. Vyšla nasvetlo Božie, panuje 19 storočí a panovať bude stále bez konca. „Ak žil Sokrates ako mudrc,“ – hovorí Rouseau – „žil a umrel Ježiš ako Boh!“
My ale dokladáme: ak je Boh, jeho dielo je večné, nepremožiteľné. Jeho dielo, pravda, dočasne udúšané, zvíťazia. Tak ako i o ňom volali: Ukrižuj ho! – a žije večne. A v krušných ťažkých dobách, v ktorých sa milovaný náš slovenský ľud dnes nachádza, nadobúdame života i sily i povzbudenia, aby sme v našej šľachetnej práci vytrvali. Nebojte sa! Kristus vstal z mŕtvych, pravda vstane z mŕtvych vždy, a preto, hore srdca!
Skrátené, gramaticky upravené.
Zdroj: Ľudové noviny, 10. apríla 1903