Patril k trojici najvýraznejších národovcov štúrovskej generácie. Spolu so Štúrom a Hurbanom patril k organizátorom národného hnutia v 19. storočí.
Spočiatku pracoval ako vychovávateľ, avšak popritom pokračoval v štúdiu teológie vo Viedni. V roku 1837 bol vysvätený za kňaza. Práve na jeho fare v Liptovskom sv. Mikuláši sa zakladá kultúrno-osvetový spolok Tatrín. Za predsedu Tatrína je zvolený práve Hodža.
Bol prvým kazateľom, ktorý kázal po slovensky (kázeň na Smrtnú nedeľu 9. marca 1845). V úvode svojej prvej kázni v spisovnej slovenčine „Ňepi pálenku, to je Ňezabi!“ sa zastával slovenčiny ako jazyka vhodného pre kázeň slova Božieho.
Avšak pri formulovaní podoby novoprijatej slovenčiny nastáva prvý rozkol medzi Hodžom a Štúrom. Majú totiž rozdielny pohľad na podobu spisovného jazyka. V roku 1851, keď nastala kompromisná dohoda medzi štúrovcami a bernolákovcami o jednotnej podobe spisovnej slovenčiny, sa Hattala inšpiruje Hodžom. Táto reforma slovenčiny rázne priblížila podobu jazyka, ktorý používame dodnes.
Taktiež schôdza národovcov, ktorá sa konala 10. – 12. mája 1848 v Liptovskom sv. Mikuláši, kde sa sformovalo 14 bodov známych pod názvom: Žiadosti slovenského národa, bola na fare u M. M. Hodžu. Bol to prvý ucelený politický program Slovákov v rámci Uhorska.
Ako sa blížia meruôsme roky, tak Hodža prvotne podporuje dobrovoľnícke výpravy a národné povstanie v roku 1848. Spolu so Štúrom a Hurbanom odchádzajú do Viedne, kde vyhlásili Slovenskú národnú radu. Boli to práve Štúr, Hurban a Hodža, ktorí boli vodcami národného hnutia a stali sa aj vodcami revolúcie. V Hlase k národu slovenskému z 5. septembra Hodža zápalisto písal, že „lepšia smrť ako biedny, hnusný, neslobodný otrocký život“, keď však smrť v boji skutočne skosila prvých dobrovoľníkov, nedokázal sa na to dívať. Podľa svojich životopiscov mal totiž „ťažké výčitky svedomia aj za tých našich mŕtvych, ktorých nabádal aj on do bojového vražedného mlyna“. A tak jeden z troch vodcov slovenského povstania výpravu už po prvých dňoch v noci opúšťa. A práve preto sa začal najväčší konflikt vo vzťahu Štúr – Hodža.
V tom čase už bol aj na Hodžu vydaný zatykač od Uhorskej vlády. Kontakt so Štúrom sa trvale prerušuje, ale osud ich zavedie ubytovať sa do rovnakého hotela v Leopoldove, kde sa náhodne stretnú. Tam uzatvoria „zmier“, ale ich vzťah ostáva aj naďalej vážne poznačený. Hlavne zo Štúrovej strany.
Po skončení revolúcie Hodža získava opäť svoju faru v Liptovskom Mikuláši, kde pokračuje v publikačnej činnosti. V roku 1850 sa situácia opäť zhoršuje a úrady opäť obsadzujú maďaróni. Postupne prichádzajú pretrvávajúce snahy o umlčanie Hodžu a snahy o odobratie jeho fary.
V čase, keď Hodža zistí, že Štúr je vážne zranený, píše mu 10. januára 1851 list, v ktorom vyslovil úprimnú účasť a sústrasť nad Štúrovým ťažkým utrpením: „Na chýr o ťažkej nehode Tvojej, novinami donesený strnuli naše srdcia. Bolným jednosúcim hlesnulo všetko v nás, čo krvou rodolásky našej živelstvuje. Tak, vraj, smutne prežalostne hynieme, beda nám, tak nás Bôh opustil. Do srdca môjho – preslaň a bolesť Tvoju dôpustnou nehodou vyliatu onú, pričinenú túto, zapredtýmnym známym citom bratstva nášho roztúženého, a keď Ti vôľa, ako dúfam, navždy zmiereného – do srdca, reku, môjho trôňali sa mi všecitom našej matky žiale a bôle, že mi rozúpela vnútroba. Nemal som nič na to, len vrúcnu modlitbu k nášmu Bohospasu, aby Ťa zachoval, zachránil, vystrábil.“
List však nestihol prísť… Štúr zomiera 12. januára.
V máji roku 1863 sa Hodža vracal s Jánom Makovickým z návštevy z Trnovca, kde boli navštíviť farára Jána Lehotského. Neďaleko Ondrašovej ich zákerne prepadli dvaja liptovskí zemania Bela Lehocký a Rástokai. So slovami: „už zase boli títo huncúti niekde búriť“ ich napadli palicami, bili po hlave, tvári a nechali ich krvavých ležať na zemi. Zranenia boli vážne a dlho sa z nich zotavovali.
V Mikuláši to vyvolalo nepokoje. Hodžovu dcéru Máriu, ktorá žiadala pomstiť milého otca, potrestal komisár domácim areštom. Nepokoje v Mikuláši utíšila až z Levoče narýchlo privolaná stotina vojakov.
februára roku 1866 panovník vydáva v Budíne nariadenie, či povolenie k brachiálnej exekúcii, aby bol Hodža odstránený nielen od úradu farského v mikulášskej cirkvi, ale aby v Uhorsku vôbec nesmel farársky zastávať úrad.
Dostáva sa teda do hroznej pozície. Už za revolúcie bol Hodžov majetok kvôli národným veciam značne dlhmi zaťažený, rozpredaný a z dlžôb mu pomáhali priatelia. Teraz prichádza aj o svoje povolanie a nechcú mu vyplatiť ani penziu. Z toho dôvodu je nútený kontaktovať viedenský dvor a prosí o zaopatrenie. Penziu mu však prisľúbia vyplatiť, až keď opustí Slovensko. Z Hodžu a jeho rodiny sa teda z existenčných problémov stáva vyhnanec a odchádza žiť do Tešína (dnešné mesto Českej republiky, vtedy patrilo k Poľsku).
Dostáva sa teda do hroznej pozície. Už za revolúcie bol Hodžov majetok kvôli národným veciam značne dlhmi zaťažený, rozpredS manželkou mal 5 detí: syna Cyrila – právnika a štyri dcéry: Marínu Miloslavu, Boženu, Ľudmilu a Oľgu. Božena sa vydala za právnika a národného buditeľa Vendelína Kutlíka. Po pátraní po jeho potomkoch zisťujeme, že v 21. storočí má potomkov žijúcich v Kanade, USA, ale aj na Slovensku. Jeho priamy potomok, prapravnuk Ivan Pišút, bol známy slovenský botanik. Zomrel v roku 2017.ný a z dlžôb mu pomáhali priatelia. Teraz prichádza aj o svoje povolanie a nechcú mu vyplatiť ani penziu. Z toho dôvodu je nútený kontaktovať viedenský dvor a prosí o zaopatrenie. Penziu mu však prisľúbia vyplatiť, až keď opustí Slovensko. Z Hodžu a jeho rodiny sa teda z existenčných problémov stáva vyhnanec a odchádza žiť do Tešína (dnešné mesto Českej republiky, vtedy patrilo k Poľsku).
Michal Miloslav Hodža zomiera vo veku 58 rokov dňa 26. marca roku 1870. Pochovaný bol pôvodne v Tešíne, no v roku 1922 boli jeho pozostatky prevezené do Liptovského Mikuláša.
Na rozlúčke Hodžových farníkov s ich zomretým kňazom 7. apríla 1870 to zhrnul vo svojich veršoch Daniel Bachát-Dumný: „Ach! A tá trojka naša vzývaná. Jak divné osudy mala! Štúra náhodná nehoda planá nenadále nám vyrvala. Hodža – vyhnanec v pustej cudzine. Darmo i v smrti po svojej Otčine túžil – tam sú jeho máry. A keď o jeho smrti zvesť letí, vtedy zostalý živý, ten tretí: Hurban náš sedí v žalári!“