Na slávnostnom zasadnutí slovenského snemu dňa 31. októbra 1939 o 11. hodine v Ružomberku predniesol prvý prezident Slovenskej republiky dr. Jozef Tiso toto posolstvo:
Slávny snem!
Po rušnej životnej púti prichádza Andrej Hlinka konečne k definitívnemu odpočinku. Nikdy nebol ani všedným, ale ani priemerným človekom a Slovákom, že by sa malo nad ním uplatniť obvyklé pravidlo, že sychravá zem ho pohltne v obyčajnom objatí. Slovenský kameň bude nosiť v lone svojom tvrdého bojovníka za práva Slovákov a úslnie nadzemského odpočinku mu bude údelom, aby svetlom svojho životného príkladu svietil nám i budúcim pokoleniam slovenským. Sarkofág zvečnelého nášho Vodcu má byť a zostať občerstvujúcim pútnickým miestom celého slovenského národa.
Prvý prezident Slovenskej republiky ako prvý pútnik k hrobke Andreja Hlinku začína požehnanú tradíciu národného osvieženia, čomu chce dať výraz i tým činom, že prvé svoje posolstvo k národu posiela od hrobky nesmrteľného Vodcu.
Národ slovenský i keď nemal politickej slobody, svoj národný život pestoval dôsledne a v daných možnostiach čo najintenzívnejšie. Tiché rodinné krby, posvätné chrámy Božie boli ohniskami lásky k svojeti. Matky slovenské boli nositeľkami tradície slovenskej, keď dávali z úst do úst generáciám slovenským reč našu materinskú. K nim sa družili básnici, spisovatelia, umelci a všetci svätým zápalom preniknutí strážcovia ohňa slovenskej rodolásky. Ak naša ľudová pieseň má toľko teploty, naše ľudové umenie toľko bohatých sýtych farieb, ak národné povedomie slovenské je tak prirodzene citové, možno si vysvetliť jedine historickou skutočnosťou, že na tieto úseky života sa musela obmedzovala dlhé stáročia celá životná sila nášho národa. Tam sa prejavovala a tvorila hodnota, ktorú zachovať bude našou úlohou i v budúcnosti.
Iste všetka vďaka patrí našim buditeľom, básnikom, spisovateľom, umelcom od čias Pribinových cez sv. Cyrila a Metoda, Bernoláka, Štúra, Moyzesa, Kuzmányho, Vajanského, ktorí sťa proroci národa udržiavali národné povedomie v pomeroch veľmi zlých a prostriedkami výlučne duchovnými. Čím ďalej, tým väčšmi sa pociťovala potreba činiteľov i prostriedkov mimoduchovných, prostriedkov mocenských, aby národné povedomie stalo sa činiteľom tvorenia celého života národného, teda i sociálneho, hospodárskeho a štátoprávneho, a nie len esteticko-citového. Túžba po činiteľoch popri básnikoch a literátoch vynášala síce dosť postáv odhodlaných a priebojných, no plnosť časov prvého Andreja Hlinku postavila do pomerov a pred také výkony, ktoré jeho borbe za prirodzené právo slovenské dávajú charakter skutočného politického boja. Vyrastá z radov buditeľov, sám je literátom i požehnaným umelcom slova, je však v prvom rade politickým dejateľom, ktorý národu svojmu vymáha právo žiť slobodne a nebol ovládaný, aby nemusel živoriť v úkrytoch a prejavovať sa len vo sférach duchovných, ale aby si vládol sám nad sebou a určoval si podmienky a spôsoby celého svojho života sám. Tak sa stal vodcom národa, ktorý viedol svoj rod do zeme, zasľúbenej Stvoriteľom každému národu, do samostatnosti. Vodcovský prút Hlinkov vykvitol a prvý slovenský prezident, akožto suverénna hlava štátu slovenského, je takýmto jeho výkvetom. Slovenský štát, ako mocenský činiteľ, je ochrannou atmosférou slovenského národného povedomia a je zabezpečovateľom slobodného a nehateného uplatňovania sa životnej sily národa na všetkých možných poliach. Vyrástol z duchovných sfér náboženského života, z borby ducha slovenského, z literatúry a umenia nie aby na ne zabudol, lež aby ich mocenskou svojou silou k nevídanému rozkvetu priniesol.
Preto slovenský štát ako vrchol národného snaženia slovenskej minulosti, v úzkej spojitosti so všetkými prameňmi národnej sily bude i ďalej nielen pestovať, ale právomocenskou svojou silou starať sa bude o to, aby tieto pramene národnej sily slovenskej nijakým spôsobom nezakalené požehnane pôsobili a aby národná sila slovenská vo vytváraní nového slovenského života uplatňovala sa plne a ničím nehatená.
Slovenský národ pri všetkej svojej skromnosti vedomý si je svojho dejinného poslania medzi národmi. Preto bez toho, že by sa chcel miešať do vecí iných národov, nezriekne sa rýdzeho a nefalšované svojrázneho života národného, ani svojej štátnej samostatnosti, lebo pred logikou histórie nevedeli by sme si ináč vysvetliť zmysel radostného faktu, že k tak veľkému počtu štátov bol Prozreteľnosťou Božou v dejinnom vývine utvorený ešte jeden štát, a to štát na počet tak malého národa, ako je národ slovenský. Máme teda svoje historické poslanie, ktoré verne plnené nami bude požehnanou službou národu a bezpečnou zárukou slovenského štátu. O dejinných osudoch slovenského národa rozhodovala predovšetkým poloha slovenského územia. Následkom tejto polohy bol slovenský národ vystavený ťažkým skúškam, ktoré neraz hrozili záhubou nášmu národu. Na tomto území od najstarších čias stretali sa nielen kultúrne prúdy západu a východu, ale i mocenské záujmy susedov. Nebolo slabosťou slovenského národa, že na tejto nebezpečnej križovatke Európy stratil svoju politickú samostatnosť, naopak, bolo dôkazom jeho sily, že sa na tejto križovatke i bez politickej samostatnosti ako národ cez dlhé storočia udržal.
Pravda, Slovensko neprestalo byť takouto križovatkou a súčasné udalosti podávajú dostatok dôkazov, že Slovensko má takúto nebezpečnú polohu i dnes. Ale práve táto okolnosť musí byť pre každého Slováka poučením, ako chápať svoje povinnosti k národu a vlasti, aby sme svoju slobodu a život svojho národa zabezpečili.
Vlny, ktoré dorážali na toto územie, dali slovenskému národu často takú úlohu, pri vykonávaní ktorej slúžil nielen sebe, ale celej strednej Európe. Cez toto územie prechodili prúdy európskej vzdelanosti, ktorú slovenský národ sprostredkoval svojim susedom, a na tomto území zastavovali sa prúdy a útoky, ktoré ohrozovali kresťanskú vzdelanosť Európy. Slovenský národ, brániac svoj majetok a svoje životy, bránil záujmy svojich susedov a záujmy civilizovaného sveta.
Všetky pohromy, ktoré toto územie stíhali, nútili slovenský národ, aby sa sťahoval z otvorených rovín a hľadal útulok v bezpečných skrýšach slovenských hôr a hlbokých dolín. Tento povrchový ráz slovenského územia mal rozhodujúci vplyv na osud slovenského národa. V skrytých dolinách, kotlinách, na skalnatých svahoch hôr pracovitosťou slovenských rúk a vytrvalosťou slovenského ducha udržoval sa slovenský život i vtedy, keď záplava cudzoty ohrozovala naše národné bytie. Boh dal slovenskému národu takú vlasť, ktorá chránila národ a zachránila od záhuby.
Na križovatke európskych záujmov a svetových názorov chce byť nie nárazníkovým štátom, o ktorý sa rozbíjajú vlny týchže, lež chce byť pojítkom veľkých bez naštrbenia ich prestíže, sprostredkovateľom a vyrovnávajúcim činiteľom východu a západu, sveta slavianskeho a germánskeho. K bohatstvu našich liečivých kúpeľov, ktoré každoročne tisícom zahraničných hosťov vracajú ich telesné zdravie, pripojiť musíme i bohatstvo svojho ducha, aby bol spôsobilý účinne vykonávať funkciu ideového vyrovnávateľa v medzinárodných reláciách.
Oprávňuje nás k tomu naša história.
Kresťanská tradícia nášho národa určovala nielen náš vnútorný národný život, ale i pomer nášho národa k susedom. Kresťanstvo upravilo náš pomer k európskemu západu, predovšetkým k ríši nemeckej, i k európskemu východu, k Býzancu, ku krajinám balkánskym a k celej východnej Európe. Nemeckí misionári prinášali k nám svetlo kresťanskej viery a slovenský národ prijímal toto svetlo. Solúnski bratia prehlbovali kresťanský život našich predkov a Slováci pomáhali šíriť kresťanskú vzdelanosť u všetkých východných národov. Kresťanská kultúra zbližuje slovenský národ s národom nemeckým na prvopočiatku svojej kresťanskej éry, s národom českým (sv. Vojtech, sv. Ján), s národom poľským (sv. Vojtech, sv. Svorad a Benedikt), s národom maďarským (územie Slovenska ako územie arcibiskupstva ostrihomského bolo jadrom cirkevnej organizácie uhorskej), s národmi južnej a východnej Európy, ktoré prijali kresťanstvo a kresťanskú vzdelanosť, ktorá sa vyvinula na území našej vlasti a ktorú rozširovali i slovenskí žiaci slovanských apoštolov. Táto kresťanská tradícia učila národ slovenský bratskému spolunažívaniu so všetkými národmi svojho územia a je nám zárukou, že v duchu kresťanskej lásky a spravodlivosti budeme upravovať vždy svoj pomer k všetkým inonárodným občanom nášho štátu.
Boli sme, sme a zostaneme vrúcnymi slovenskými nacionalistami bez akejkoľvek nenávisti voči iným. Milujeme svoje územie, spisbu, tradíciu, svojrázne duchovné bytie a preto i svoju budúcnosť. A preto i v záujme tejto svojej budúcnosti pestujeme svoju duchovnú a hmotnú kultúru, na základe svojej tradície, aby sme ako rovnocenný kultúrny činiteľ mravnou svojou hodnotou podložili historický fakt svojho samostatného štátu.
Tento štát je výplodom tisícročného národného snaženia slovenského a nie troskou rozbitého štátneho zväzku československého. Tento štát stal sa skutkom na základe jednomyseľného uznesenia všetkých zákonodarcov voleného slovenského snemu, a nie na diktát cudzí alebo následkom násilného prevratu vnútorného. Slovenský štát, jediný mocenský predstaviteľ slovenského národa, súc si povedomý svojho poslania, suverénnu svoju moc uplatňovať bude vždy v prospech všestranného rozvoja slovenského národného života. Nespustí sa nikdy historickej pôdy minulosti práve tak, ako v každej prítomnosti vždy len reálne záujmy slovenskej budúcnosti budú mu najvyšším príkazom. V slovenskom samostatnom štáte je životný priestor slovenského národa tak v ohľade duchovnom, ako i v hmotnom. Slovenský štát bude strážcom, aby mozole slovenského robotníka, hospodára a podnikateľa, um slovenského politika, literáta a umelca, synovia a dcéry slovenských matiek, životy slovenských úradníkov a vojakov nikdy viac neboli otrocky zneužívané k zveľadeniu cudzieho živlu, ale aby ich mocenská organizácia samostatného štátu usmerňovala výlučne len k rozkvetu slovenského života. Slovenský štát, ako výkvet slovenského nacionalizmu, bez výhrady a bezpodmienečne vždy späť bude vracať slovenskému národu všetko, čo jeho mocenská atmosféra pozitívne alebo negatívne znamenať môže. Tento slovenský nacionalizmus, ako i jeho stelesnenie, ktorým je slovenský štát, i pri jeho exkluzivite, je a bude vždy konštruktívnym činiteľom, lebo pozná len jedno — jediné zameranie: slovenský národ. Je a bude teda živým výkričníkom vo svete smerom k ostatným národom a štátom v tom presvedčení, že keď každý národ vo svojom štáte takýmto nacionalizmom bude vedený, nastane veľké zbratrenie národov, lebo pri veľkej a horúcej láske k svojeti nebude v duši národov ani miesta, ani času pre nenávisť voči cudzím.
Z tejto veľkej lásky k svojeti pochádza všetko naše snaženie v budovaní nášho štátu. Zjednocujeme svoj národ, aby nebolo rozdielu medzi Slovákmi čo do práv, ale i čo do povinností voči svojmu jedinému predstaviteľovi, voči slovenskému štátu. Účasť na práci budovateľskej, znášanie horúčavy pri obrane hraníc slovenského štátu, pri bránení jeho cti a dobrého mena, bude prvou a najzávažnejšou podmienkou určovania pomeru každého Slováka k svojmu štátu. Ako sme zo slovenského vlastenectva citového, v básňach a umeleckej tvorbe pestovaného, vrástli do vlastenectva v slovenskom štáte zrealizovaného, tak v hodnotení Slovákov vyrastáme z ich oceňovania podľa rodinného mena, podľa zásluh minulosti. Od každého Slováka žiadame dnes pozitívnu prácu a neustálu výkonnosť v neprestajnom budovaní spoločného domova v slovenskom štáte. Tak to žiada od každého občana za slovenský štát v prvom rade zodpovedná vláda. Takouto cestou nastane medzi nami prepotrebná všestranná disciplinovanosť, ktorá vychová z každého Slováka tvoriaceho člena slovenskej pospolitosti. Osobná disciplína k národnej pracovnej jednote je cesta, ktorá nás privedie k vnútornej konsolidácii. Táto konsolidácia a bude vždy dôkazom zrelosti národa na samostatného štátneho života za všetkých možných okolností v budúcnosti. Konsolidovaný štát je samostatnosť a je vždy uspokojujúcim činiteľom pre susedov. Slovenský národ vo svojej štruktúre je kolektívom pracujúcich ľudí, slovenský štát je organizáciou slovenskej pracujúcej pospolitosti. V znamení pracovného výkonu každého člena národa v záujme celku prebudujeme celý náš hospodársky život i osobné nazeranie ľudí na hodnosť ľudí a na zmysel života, lebo ako práca zošľachťuje jednotlivca, tak pracovné súručenstvo národné a štátne bude silným zväzkom národným i štátnym. Odklon našej mládeže od dráhy úradníckej smerom k povolaniu obchodnému a priemyselnému, ako i prešinutie našej sociálnej štruktúry zo stranícko-triednej rozcapartenosti k zriadeniu stavovskému, má na mysli posilniť hospodárske zriadenie štátu a zvýšením ľudskej, výrobnej a sociálnej morálky pozdvihnúť k primeranému postaveniu každého občana na pravé miesto. Zo silnej duchovnej podstaty nášho národného charakteru a nie z vykorisťovania sociálne slabých tvoríme kapitál; kapitál nie medzinárodný, nie odosobnený, nie v zbožňovaní zlata stelesnený, lež kapitál jednotlivcov radostne pracujúcich v záujme svojho národa a štátu; kapitál, ktorý sa javí v mravných, silných jedincoch, v početných sociálne zaopatrených rodinách, v spokojnej a sociálnou spravodlivosťou zjednotenej národnej pospolitosti a v harmonickom spolunažívaní všetkých občanov, ktorí pracujú pod egidou usporiadaného štátu. Ako svoj nacionalizmus posväcujeme kresťanským duchom, aby nacionalizmus nebol heslom ani kepienkom pochybných zámerov, lež vnútornou hybnou silou pre tvorenie hodnôt v prospech určitého národného celku, tak prácu svoju povznášame zo sfér holej hmoty na výšku hodnoty ľudskej osobnosti. Vidíme v nej činiteľa mravných zväzkov všetkých v hospodárskom živote vzájomne spojených jednotlivcov výrobných skupín. Nacionálna znášanlivosť v duchu kresťanskom je predzvesťou sociálneho zharmonizovania spoločnosti bez bezmyšlienkovitého nivelizovania individuálnej hodnoty každého človeka, bez ubíjania ducha čírym materializmom a bez utlačenia osobnej slobody mechanicky uplatňovanej nadvlády celku. Náš kresťanský nacionalizmus dokazuje prakticky svoju schopnosť usmerniť spolunažívanie rozličných národností v jednom štáte. Súbežne musí náš kresťanský socializmus dokázať, že záujem jednotlivca len v pestovaní záujmu celku môže byť trvalo chránený a že hmotný pokrok len so súčasným pestovaním ducha môže byť zabezpečený tak do expanzivity v budúcnosti, ako i pri blahodarných sociálnych účinkoch v organizme národnom a štátnom. Prehĺbenie nášho hospodárskeho života má jediný cieľ: zabezpečenie životných podmienok pre čím väčší počet ľudí. Sledujeme tento veľký sociálny cieľ, aby žiaden Slovák nemusel mimo hraníc svojho štátu hľadať živobytie a tiež aby tradičný pojem o chudobných Slovákoch nebol viac označovateľom našej skutočnej hospodárskej zdatnosti. Preto nášmu hospodárskemu životu dáme nielen všetky moderné technické vymoženosti k dispozícii cieľom väčšieho výťažku a dokonalejšieho výkonu, ale zabezpečíme mu vždy i presný právny poriadok, istotu súkromného majetku a voľnosť podnikania v rámci životných záujmov celku. S prehĺbením hospodárskeho života práve preto, aby sme neupadli do jednostranného zmechanizovania a zmaterializovania národnej pospolitosti, musí závodiť pestovanie ducha. Preto si hodnotíme vychovávateľov ducha v školách i mimoškolských, menovite apoštolov pozitívneho náboženstva Kristovho, jedinečného to zdroja ľudskej šľachetnosti.
Slovenský národ bol zo všetkých slovanských národov prvý, ktorý vedel sa zapojiť do politického života Európy a už na prahu svojich národných dejín našiel svoje miesto medzi kresťanskými, čiže kultúrnymi národmi Európy. Od úsvitu svojej histórie, ktorá sa začína prvým kresťanským kostolom na území našej vlasti, ostal slovenský národ verný kresťanstvu a ani v najťažších chvíľach národnej poroby nezriekol sa svojich kresťanských tradícií. Prijatie kresťanstva umožnilo slovenskému národu, že sa zachránil v búrkach dejinných prúdov pred tisícročím. Zachovanie kresťanskej viery umožnilo slovenskému národu, že ostal národom. Pretože ostal verný dedičstvu svojich otcov, pretože sa vedel modliť, pretože sa modlil vo svojej vlastnej materinskej reči slovenskej, spolu s kresťanstvom zachovával svoju národnosť, posvätenú slovenskou rečou svojej modlitby. Kresťanská a národná tradícia nášho národa sú tak úzko spojené, že sa nedajú od seba oddeľovať. Tvoria dve rovnobežné koľajnice na dráhe nášho národného života, ktorý má byť zabezpečený tak, že jednoliata národná výchova pre všetkých Slovákov má sa sústrediť v HG a v HM, ktorý všeobecný rámec, pravda, nevyčerpáva a preto nevylučuje, ba priamo vyžaduje využitie tých výchovných síl, ktoré zjavné náboženstvo poskytuje v jeho bohato rozčlenenom zdroji života vnútorného. Vystrojenie ducha poznatkami rozumovými bude požehnaným činiteľom v živote národov len vtedy, keď sa k nemu pripojí tiež zošľachtená vôľa a posvätený cit nielen ako doplnok, ale i ako povznášajúca sila do sfér nadsebeckých a nadzemských. Historický pragmatizmus, bezpečne zisťujúci výsledky duchovnej práce náboženskej výchovy v minulosti, ubráni nás od toho, aby sme sa nedali uniesť do hmlistých krážov blúznivých systémov len k vôli systému, ale aby sme sa držali reálnych potrieb národa a štátu, a tak aby sme vždy objektívne a konkrétne hodnotili služby jemu preukázané.
Sme na začiatku svojho po tisícročnej prestávke obnoveného štátneho života. Duchovné hodnoty našich buditeľov, životné obete našich mučeníkov sú nám hrivnou, s ktorou máme svedomite hospodáriť, aby sme spokojne mohli vydať počet z tohto šafárenia pred Bohom i pred ľuďmi. Preto budeme sa riadiť heslom, voleným pre prezidentskú štandardu: Verní sebe svorne napred.
Pevným naším odhodlaním je, aby sme boli doma štátom národne a sociálne vyrovnaným a navonok dobrým susedom pre všetkých. Zlata a striebra, fyzickej sily nemáme veľa, čo ale máme bohatstva duchovného: šľachetného nacionalizmu, sociálnej spravodlivosti, spoločenskej úprimnosti, oddanej medzinárodnej solidarity, ducha pokoja, ducha kultúry, radi dáme koľko len máme, aby poznával svet čím ďalej, tým jasnejšie, že Slovák je človek statočný, zdatný, rytiersky, ktorý je hoden svojho samostatného štátu; Slovák odteraz, čo mu božská Prozreteľnosť dovolila, aby pod svojím vlastným menom vystupoval vo svete a keď už nebude nútený svojím umom, prácou a krvou svojou zveľaďovať cudziu moc a budovať cudziu kultúru, presvedčí svet o svojej štátotvornosti a o svojom kultúrnom potenciáli tým, že zo svojho vrele milovaného Slovenska vytvorí domov ľudí pracovitých a spokojných. Preto Slováci a Slovenky i ostatní občania slovenského štátu: Prvý váš prezident, ako hlava štátu, ktorý podľa ústavnej listiny nemá mať starostí každodennej správy, podľa tradície našich otcov nebude tiež ani vladárom v zmysle otrokárskom, ale bude svedomím národa a strážcom najvyšších jeho hodnôt, volá k vám: Na stráž!
Boh i svet hľadí na nás a pozoruje nás, na čo sme schopní. Nuž pamätajme vždy a všade, že česť národa, budúcnosť nášho štátu závisí od našej statočnosti, pracovitosti a svornej disciplíny. Preto srdcia svoje k Bohu a ruky k usilovnej každodennej práci, aby bol požehnaný štát slovenský a v ňom blažený národ slovenský!
(skrátené, Slovák, ročník XXI., číslo 252)